Prvé osídlenie Mníška nad Hnilcom
- Najstarším dokladom o osídlení chotára obce sú črepy z hlinených nádob, ktoré našiel archeológ F. Javorský v spodnej časti doliny Suchého potoka „Direnzajfn”. Podľa neho tu pravdepodobne v mladšej dobe bronzovej (1300 - 750 rokov pred n. l.) stála nechránená osada. Viac dôkazov o osídlení nie je a F. Javorský usudzuje, že príčinou toho je rieka Hnilec, ktorá pôvodné sídla v jej blízkosti odplavila, preto sa praveké a rannostredoveké dôkazy osídlenia v súčasnosti nachádzajú v naplaveninách koryta rieky.
- Počas železnej doby (700 rokov pred n. l.) sa v Hnileckej doline usadili keltskí Kotíni, ktorí vedeli ťažiť a spracovávať železnú rudu z povrchových ložísk. O ich prítomnosti svedčia prastaré haldy medzi Švedlárom a Mníškom.
Prvá písomná zmienka
- V roku 1241 napadli mongolské vojská Uhorsko. K rozhodujúcej bitke došlo 11. apríla 1241 pri Slanej, kde bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a kráľ Belo IV. (1235 - 1270) sa dal na útek. Dnes už nevieme potvrdiť, či kráľ neutekal jasovskou cestou a Mongoli ho tadiaľ neprenasledovali. Vieme však, že vypálili obec i kláštor v Jasove a menší oddiel prenikol až na Spiš. Pred nepriateľom sa museli obyvatelia skrývať v lesoch a jaskyniach (Jasovská jaskyňa, Antalova jaskyňa pri Ružíne, Skala útočišťa v Slovenskom raji), nemohli sa venovať poľnohospodárstvu, čo spôsobilo hladomor, dôsledkom ktorého bol úbytok obyvateľstva. Po odtiahnutí Mongolov sa krajina začala pomaly zviechať. Kráľ za služby a pomoc v boji rozdával územia. V roku 1243 takto obdaroval Filipa a Detrika, synov Matúša z rodu Ákošovcov, územím, ktoré patrilo predtým komesovi Boršovi, synovi bána Dominika. V darovacej listine sa prvýkrát spomína územie Mníška: „Prvá hranica začína vedľa veľkého Hnilca, kde Smolník vteká do Hnilca.” Územie sa rozprestieralo od sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka po sútok Slanej a Muránky a odtiaľ na severozápad po pramene Hnilca.
Mor
- V rokoch 1662 - 1664 vypukol v Mníšku mor, následkom ktorého zahynulo 1122 obyvateľov. Nažive ostala len štvrtina obyvateľov. Ak zoberieme do úvahy tieto čísla, tak Mníšek mal mať pred morom 1496 obyvateľov. Následky epidémie museli byť katastrofálne. V roku 1710 kuruci dovliekli do Mníška opäť mor, tentoraz bol počet mŕtvych 400.
- Ďalšia morová epidémia vypukla v roku na jar roku 1739. Farár spočiatku zapisoval v matrike ľudí, ktorí zomreli podľa mena. Od júna už však zapisoval len počty ľudí. Zápisy z leta 1739 sú najtragickejšie: 30. júla - dnes zomrela moja kuchárka a zomrelo 37 ľudí, 4. augusta - zomrel môj milovaný brat Jozef Kajnar, ďalší zápis - zomrel richtár Peter Theis a kostolník.
- 12. augusta je už iným rukopisom napísané: zomrel farár a s ním ďalších 19 ľudí. Pod týmto zápisom je ďalší zápis svedčiaci o tragédii, ktorá nemá na Spiši obdoby. Za jeden deň zomrelo 20 340 ľudí. V tomto roku na mor v Mníšku zomrelo 927 ľudí.
Remeslá a cechy
- V Mníšku bolo viacero cechov. Medzi najznámejšie patril cech mäsiarov. Zachovala sa listina z roku 1751, v ktorej sa potvrdzuje, že Andreas a Johann Keilovci boli členmi mäsiarskeho cechu. Dokonca ich predok Mathias Keil založil v Mníšku mäsiarsky cech v roku 1632. Mathias Keil mal syna Johanna, ktorý bol v roku 1661 prijatý za majstra. Johann Keil mal syna Mathiasa, ktorý bol do cechu zapísaný v roku 1682. Mathias mal syna Johanna, ktorý do cechu vstúpil v roku 1708. Johann Keil mal dvoch synov Andreasa a Johanna. Andreas Keil vstúpil do cechu v roku 1732 a v roku 1737 sa stal jeho majstrom. Zachovala sa ešte žiadosť mäsiarov z roku 1836 o cechové privilégiá, ktoré im boli udelené v roku 1837.
- V roku 1845 požiadali stolári, kolesári, debnári a zámočníci o zriadenie vlastného cechu. V žiadosti sa odvolávajú na náboženstvo, patriotizmus a morálku. Za svoje krédo si zvolili heslo: „Modli sa a pracuj!”
Koniec baníctva
- V roku 1832 bolo združenie hornouhorských ťažiarov nútené vyhlásiť, že vo svojich hutách zamení len rudy s obsahom medi vyšším ako 12 percent. Následkom toho bol veľký počet ťažiarov nútený zastaviť prevádzku, čo malo za následok prepúšťanie a o prácu prišlo 2000 baníkov. Nie všetky bane ale postihol úpadok. Na zhromaždení združenia mali hlasovacie právo len tie ťažiarstva, ktoré v predchádzajúcom roku zamenili určené množstvo medi. Hlasovacie právo v Mníšku mali ťažiarstva Starý a Nový Eidexen, Stirkenberg, v roku 1837 štôlňa Schiefer, Eidexen, Maria Himmelfahrt a v roku 1860 Maria Verkündigung a Schieferstollen.
- V roku 1906 sa uskutočnil štrajk baníkov v Mníšku a okolí. Banský komplex (bane a banské polia) v Mníšku bol pridelený Pohornádskej uhorskej spoločnosti so sídlom v Slovinkách. Odtiaľ boli usmerňované otváracie práce v rokoch 1906 - 1910 na banských poliach Phönix a Buda. Výsledky však neboli uspokojivé, preto boli práce pozastavené. Pre nedostatok pyritu uhorská vláda nariadila v roku 1916 prieskum vhodných ložísk v Mníšku. Nájomníkom sa stal V. Strasser, ale pre nedostatočné zásoby sa prevádzka nerozbehla.
Živelná pohroma
- V roku 1878 sa následkom výdatného dažďa pretrhla hrádza Uhornianskeho jazera a Smolnícky potok sa zdvihol tak, že voda začala brať stodoly stojace na „Krautguatn” (Kapustnici). Jeden majiteľ si chcel stodolu zachrániť tak, že ju oviazal reťazami a zapriahol voly. Musel ich však rýchlo vypriahnuť, aby neprišiel aj o nich.
Požiare
